Svitávka – 20. 3.

Chvíľu to vyzeralo, že nás Líba zláka na Sázavu, jej časový rozvrh však predpokladal, že ráno vstanem o štvrtej (mám to z Bratislavy predsa len trošku od ruky) a to sa mi kvôli dôverne známej Sázave fakt nechcelo. Usúdili sme, že nezaškodí zavliecť ma niekam, kde som ešte nebola a že nám postačí nejaký ten príjemný kvak, aby sme si spomenuli ako sa drží pádlo. Vlastík prišiel s alternatívnym návrhom a tak som mohla v sobotu ráno vstať až o piatej – kvôli Svitávke.

Popri rozhliadaní sa však nesmie zabúdať na rieku. Je to záležitosť nenáročná aj pre začiatočníka, ako to už ale pri takýchto riečkach býva, sem tam sa objaví spadnutý strom, naplavené konáre či iný zádrhel.

Vo Svitave sa rieka odkloní od cesty a začne sa zarezávať do pieskovcových skál. Po necelej hodinke veľmi pohodovej plavby dorazíme k miestu s názvom Černý jez, kde rieka mizne v širokom  tuneli vysekanom do skaly.

Oranžový bager, odstavený v areáli stavebnej firmy, napovedá, že sa blížime k cieľu. V skutočnosti musíme okolo toho istého bagra prejsť ešte aspoň trikrát, rieka ale stále veselo prúdi a tak sa k zaparkovanému autu dostaneme celkom bez námahy. Vystupujeme na pravej strane pod mostom, priamo pri kamennej kaplnke.