Sám na kajaku – z Bratislavy do Bratislavy cez Neusiedler See

Prohlédněte si všechny fotografie k článku…

Mám k nemu celkom osobný vzťah a tak mi napadlo, či by k nemu nebola cesta čisto po vode. Pátranie v mapách odhalilo, že by to hádam mohlo ísť z Mošonského Dunaja proti prúdu riečky Rábca a ďalej kanálom Hansági, čo je jediný (a regulovaný) prítok i odtok Neziderského jazera. Na splavnosť sa pýtam aj maďarských vodákov, nevedia, ale vraj mám skúsiť…

Nechce sa mi pádlovať tam i späť po rovnakej trase a tak pátram ďalej: s pomocou riečky Leitha a dvomi trochu dlhšími „prenáškami“ – 14 km (s prevýšením 170 m) a 10 km – by aj to mohlo ísť!

Štartujem

Ráno 7. júna 2014 ráno prichádzam na bicykli do našej lodenice v Karloveskom ramene, balím veci a o jedenástej sa moje malé dobrodružstvo s viacerými neznámymi začína. Je besne horúco. Prvé dva a pol dňa všetko známa trasa po Dunaji a Mošonskom Dunaji s výnimkou 2 km úseku Čunovská hrádza – staré stavidlo Rajkai (régi Rajkai zsilip) s dvoma prenáškami, ktorý sa jazdí len zriedka. Na tretí deň predpoludním sa konečne dostávam k prítoku riečky Rábca a začína sa vodácka terra incognita. Protiprúd je pomalý, plavba medzi leknami a žaburinami, džungľa po oboch stranách. Miesta na pristátie s kajakom sú stále zriedkavejšie. Neviem už obsedieť, chrbát bolí a tak zastavujem aj na dosť nemožných miestach, aby som sa trochu natiahol. Väčšinou sú to len rybárske posedy, breh strmý a blativý. Vyliezť z kajaku je problematické a okamžite sa mňa vrhajú komáre. Žiaden veľký pôžitok z oddychu: trochu rozhýbať, vyčúrať a zas do lode. Komárom sa nedá uniknúť ani na vode, riečka je široká len asi 10 m. Mosty sú prakticky jediné orientačné body v tejto džungli.

Pochybnosti

Únava, ospalosť, horúčava, komáre a hlavne nemožnosť pristáť – začínam mať pochybnosti o svojom pláne. Konečne sa v diaľke ukáže most pri Tárnokréti. Na pristátie čakám ako na spásu, ale keď dopádlujem k mostu, nenachádzam vhodné miesto. Problematicky balansujem pri vystupovaní v bočnom kanáli. Konečne kráčam po zemi, ale zakempovať nie je kde. „Máš čo si chcel“, hovorím si nahlas. Nakoniec zbadám asi 50 m za mostom ďalší bočný kanál so stavidlom, kde by sa dalo hádam pristáť a kúsok vyššie aj rovinku na stan, ktorú nie je vidieť z cesty. Je síce zarastená vysokou burinou, ale nič lepšie nenájdem. A tak balansujem späť do kajaku, pádlujem za most a do kanálu. Tu je liaheň miestnych komárov. Pristávam a ťahám naložený kajak strmým svahom hore: nejde to – musím ho najprv vyložiť. Veľmi by sa mi pri týchto manévroch zišiel partner. Na druhej strane mi ale aspoň nikto za ten konský nápad nenadáva.

Stan staviam vo vysokej burine, do rána snáď prežijem a potom sa uvidí. Varím si ešte polievku navlečený do flísovej mikiny ako brnenia proti komárom. Jediná záchrana je ale stan – vyzabíjam tie, čo sa vlúdili dnu a konečne vychutnávam oddych. V noci ma budí dupot a hrozivé krochkanie celkom blízko – diviak. Skúšam použiť svoje najstrašnejšie zrevanie a reakcia je našťastie okamžitá: dupot sa vzdialil a podľa krochkania z diaľky som diviaka svojou prítomnosťou na jeho trase pekne naštval. Zdá sa, že tretí deň je ozaj kritický: síce len 44 km po vode (z toho 23 km proti prúdu) a žiadna prenáška, napriek tomu to psychicky bol najťažší deň celej výpravy.

Hansági Föcsatorna (Kanál Hansági)

Ráno sa mi pádluje lepšie. Čoskoro sa vpravo oddeľuje kanál Hansági. Brehy má akési vzdušnejšie a nepôsobí tak tiesnivo. Protiprúd mierny, asi ako na Rábci. Miest na pristátie síce nepribúda, ale skúšam oddychový posed na palube s pomocou paddle-floatu (nafukovací balón nasunutý na pádlo). Obe chodidlá si pritom môžem dokonca máčať po stranách vo vode. To je správne riešenie problému! Situácia je hneď ružovejšia.

Kanál Hansági je odporne rovný – ako pravítko, ťažko pohľadom zachytiť niečo ako krátkodobý cieľ. Skúšam sa zamerať na výrazné stromy, ale lepšie mi sedí počítanie záberov od 1 do 100. Skúšam aj v iných jazykoch. Pripomína mi to počítanie krokov pri šliapaní v snehu na horách a pomáha to.

Po čase prichádzam na miesto s napadanými konármi prerastenými hustými žaburinami. Kajak len ťažko preráža a zdá sa, že budem musieť z lode. Len veľmi razantné zábery ma posúvajú po centimetroch vpred. Našťastie je tento štupeľ dlhý len asi 30 m a podarí sa mi ho preraziť.

Most v Andau

Pokračujem v jednotvárnom pádlovaní. Okolo obeda v diaľke vidím mostík so strieškou – to už musí byť Andauský most. Mostík má pohnutú históriu, slúžil maďarským emigrantom na prechod cez železnú oponu. V lete 1956 sa cezeň prevalilo 70 000 ľudí.

Vystupovanie je ako zvyčajne príšerné: strmý blativý breh s neobyčajne pálivou žihľavou. Pridŕžam len korienkov trávy, nevydrží a ja zahučím do vody až po krk. Ani mi to nevadí – aspoň trochu osvieženia. Pri odchode najprv skočím do vody a do lode leziem s pomocou paddle-floatu.

Mexikopuszta

Stromov okolo jednotvárneho kanálu ubúda, napriek tomu má istý pôvab. Pádlujem úplne mechanicky a zabúdam na čas. K večeru sa kanál prekvapivo zužuje, miestami sotva na 2 metre a začína byť stále viac zarastený. Občas musím preraziť cez tŕstie, potom je kúsok voľný a zase tŕstie. S napätím čakám, pokiaľ sa dostanem. Po hodnej chvíli narážam na úplnú húštinu s nejasným pokračovaním. Skúsiť preraziť? Radšej zas pristávam a škriabem sa cez tŕstie von z kajaku na hrádzu, ktorá vedie popri kanáli. S uľahčením zbadám, že stavidlo pri Mexikopuszte je už len asi 300 m ďaleko, takže už ani nemá zmysel trápiť sa na vode. Vyťahujem kajak strmým svahom zarasteným vysokou burinou na hrádzu. Naokolo plochá pusta a v diaľke vidno jazero, ktoré už súvisí so Silbersee (južná časť Neusiedler See). Slnko je tesne nad obzorom a vytvára krásnu večernú atmosféru šírej pusty a prežitého dlhého dňa. Ťahám v eufórii kajak k stavidlu. Silber See (Strieborné jazero) je superprísna vtáčia rezervácia so zákazom vstupu. Sú len dve možnosti ako ďalej: buď s vybavenou výnimkou po kanáli a jazere alebo po ceste cez Pamhagen do Ilmitzu, odkiaľ už možno voľne pádlovať po jazere. Rýchlo staviam stan a bez varenia doň zaliezam pred besnými komármi.

Konečne Neusiedler See!

Ešte skoro ráno sa dostávam na pláž pri Ilmitz: úplne iný svet! Prebúdzajúce sa rakúske letovisko. Kajak fantasticky kĺže po šírave jazera – aký kontrast oproti úzkym riečkam a kanálom v predchádzajúcich dňoch. Stále nemôžem uveriť, že som sa z Bratislavy dostal po vode vlastnou silou na Neusiedler See! Vodná plocha siaha až takmer na horizont – ozaj skoro more! „More“ je ku mne tentokrát milosrdné, takmer vôbec nefúka a tak si to namierim šikmo naprieč jazerom na Schotterinsel – trstinový ostrovček uprostred jazera, odkiaľ ma už dvakrát zahnal silný vietor a poriadne vlny.

Z ostrovčeka naberám kurz na opačný breh jazera priamo na Breitenbrunn. Ešte niekoľko hodín úmorného pádlovania, boja s úpalom a boľavými krížami, zopár ochladení vo vode bez prisátia. Okolo tretej prirážam na pláž v Breitenbrunn a Neusiedler See mám za sebou.

Ťažký deň

Budíček o 5:00 a čaká ma najťažší úsek po suchej zemi: 14 km cez vrchy Leithagebirge k riečke Leitha. Štart je celkom dobrý, ťažné lanko mám upevnené na opasku a nárazy tlmím rukami. Začína stúpanie na sedlo so zákrutami. Horúčava sa stupňuje a premávka na ceste je nepríjemnejšia, než som čakal. Konečne sedlo. Dolu to ide lepšie, ale staré tenisky mi robia škaredé otlaky. Konečne most cez Leithu pri Wilfleinsdorf. Aká radosť položiť kajak zase na vodu! Leitha tečie celkom svižne, vychutnávam si pádlovanie v riečke s peknými zákrutami a brehmi, skoro ako v horách. Hoci 517 cm dlhý morský kajak nie je práve vhodná loď na takúto riečku, zatiaľ to ide. Teším sa z každého metra po vode, ale čoskoro začínajú prekážky. Jedna krátka, ďalšia 2 km dlhá prenáška cez Bruckneudorf a jedno koníčkovanie. Je mi jasné, že to dnes už neukončím a stoicky očakávam ďalšie problémy. A jeden parádny sa už aj objavuje: naplavené a popadané stromy pod mostíkom na km 53,2. Je z toho dvojhodinové prenášanie zakončené zlaňovaním kajaku z mosta dolu takmer kolmým brehom.

Zase pôžitok pádlovania po príjemnej riečke s perejkami a meandrami. Schyľuje sa k večeru, dnes končím pri moste do Gerhaus. Komáre pri mojom pristávaní šalejú – cítia, že takúto šancu tak skoro mať nebudú.

Zase na Dunaji!

Ráno 8 km ťahania po cestách k dunajskému ramenu pri Petronell Carnuntum. Jedna ľahká prenáška v ramene. Rameno sa vetví, skúšam vľavo a len tak-tak prechádzam cez plytčiny s hustým kobercom žaburiny. Už vidím dunajskú hrádzu: miesto, ktoré som si obzrel už minulý rok pri TIDe z Passau. Pristávam a za hrádzou sa mi po 6 dňoch zjaví zase krásna, mohutná rieka – Dunaj so silným prúdom, rozvlnený od vetra i lodí. Moja eufória vrcholí na posledných kilometroch dolu rýchlym prúdom: miesta, ktoré tak dobre poznám a predsa sa na ne teraz dívam úplne inými očami. Po 6 dňoch a 3 hodinách pristávam pri našom pontóne v Karloveskej zátoke a uzatváram okruh.

• Tri krajiny, päť riek a jedno jazero bez auta: Bratislava – Dunaj – Mošonský Dunaj – Rábca – Hansági föcsatorna – Neusiedler See – Leitha – Dunaj – Bratislava.
• 249 km po vode, 13 prenášok, 26 km ťahania na kolečkách – spolu 6 dní a 3 hod.
• 7. – 13. júna, na morskom kajaku Prijon Kodiak.