S pádlom po Slovensku

Vďaka reliéfu je aspoň sezóna pomerne dlhá – pádlujeme už koncom februára, vo vyšších polohách sú maximá v marci až apríli, Tatry zásobujú svoje rieky od mája občas až do začiatku júna. A väčšina turistických riek je splavná celoročne.

Vodné stavy eviduje hydrometeorologický ústav (www.shmu.sk), od januára 2015 aj v mobilnej aplikácii RiverApp. Limity zjazdnosti a riečne úseky pribúdajú len postupne a pátraniu v iných zdrojoch sa tak nevyhnete. A informácie o riekach sa hľadajú ťažko, mapy a kilometráže prakticky neexistujú (Kilometráž čs. riek z roku 1980, je už väčšinou neaktuálna).

Ale aj tak sa u nás pádluje úžasne…

Dunaj a čosi naokolo

Na Dunaji má vodák niekoľko variant. Z rakúskeho Hainburgu v letný večer po práci, o čosi dlhšia trasa z Orthu, alebo rakúske dunajské ramená NP Donau Auen s dojazdom do Bratislavy. Prekvapí sila vody v hlavnom riečisku a štrkové pláže nad Bratislavou. Z lodeníc v Karlovej Vsi či v Petržalke sme po prúde za chvíľu na čunovskej hrádzi a po krátkej prenáške v starom koryte Dunaja. Pokračujeme po prúde, alebo si trasu skomplikujeme blúdením v džungli dunajských ramien – maďarských vpravo alebo slovenských vľavo. Bludisko ramien umožní aj splav po okruhu so štartom a cieľom na rovnakom mieste, blúdiť ale môžeme aj niekoľko dní. Pod Gabčíkovom (resp. pri Sape) sa vynoríme späť v hlavnom koryte a môžeme pokračovať do Kolárova, Budapešti či ďalej… A aby bol zoznam kompletný – v Čunove pod Bratislavou začína Mošonský Dunaj, ktorý spolu s Malým Dunajom vytvára medzi Bratislavou a Komárnom najväčšiu vnútrozemskú riečnu deltu v Európe.

Malý Dunaj, najdlhšie dunajské rameno, sa v popularite turistických riek radí hneď za Hron. Z Dunaja sa odpája v Bratislave, po 128 km sa pri Kolárove spája s Váhom a do hlavného koryta sa ako Vážsky Dunaj vracia pri Komárne. Vďaka regulácii na vpuste je celoročne splavný. Hneď za Bratislavou nadobudne typický nížinný charakter, pomerne rýchly prúd meandruje uprostred pásu lužných lesov, vyhýba sa obciam a tak sa kúsok od hlavného mesta cítite ako v divočine. Žije tu viacero chránených druhov (vydry, ondatry, nutrie, labute, volavky a ďalšie), bonbónikom sú zachovalé vodné mlyny (tri kolové a jeden lodný) s možnosťou prehliadky. Vďaka dobrému zázemiu (kempy, táboriská, reštaurácie, možnosti zásobovania, dopravná dostupnosť, požičovne vybavenia) je Malý Dunaj vhodný aj pre začiatočníkov alebo rodiny s deťmi. Elektrárenská loby už zaťala drápky (tri MVE už na toku stoja, proti ďalším sa tvrdo bojuje), zatiaľ to tu ale znamená len jednu prenášku hrádze pri Novej Dedinke.

A k Dunaju patrí Morava. Na Slovensku je už od Rohatca, zaujímavá je ale až od sútoku s Dyjí na hranici Čiech, Slovenska a Rakúska. Keďže Rakúske pohraničie (t.j. až do Bratislavy) bolo dlhé roky v nedostupnom hraničnom pásme a dnes sa pozdĺž rieky tiahne CHKO Záhorie, väčšia časť „slovenského“ úseku Moravy má stále prírodný charakter bez prístupu k civilizácii. Znamená to ale aj obmedzené možnosti na nástup a opustenie rieky a teda potrebu vybaviť sa na splav dostatkom vody, potravín a informácií. Jediné ťažšie miesto je sútok Moravy a Dunaja pod hradom Devín, popri ľavom brehu sa však dá bezpečne zdolať.

Považie

Sútokom Bieleho a Čierneho Váhu pri Kráľovej Lehote sa rodí najdlhšia slovenská rieka Váh (370-406 km zdroje sa rôznia). Pre vodáka je splavný prakticky celý, v ceste však stojí 22 priehrad vážskej kaskády. Vodáci musia počítať s plavbou po oleji a prenášaním hrádzí, alebo obmedziť splavy na izolované úseky. Napriek všetkému je Váh nádhernou riekou s obtiažnosťou do WWI (väčšina toku ZW) a s dostatkom miest k táboreniu i doplneniu zásob. Najkrajšie úseky sú v strednej časti, od Liptovskej Mary po priehradu Krpeľany a ďalej po vodné dielo Žilina, kde sa Váh prediera úzkou kotlinou medzi Nízkymi Tatrami a Chočskými vrchmi a príkrymi svahmi Fatier. Tu sa nachádzajú aj vyhlásené pereje Besná a Margita pod hradom Strečno (dnes už ale nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo).

Čierny Váh, známejšia zo zdrojníc Váhu je rozdelená priehradou Ipoltica na dve časti. Horný úsek z Liptovskej Tepličky je aj pre svoju odľahlosť a nejasnosť okolo zákazu plavenia navštevovaný menej, známejší je úsek pod priehradou. Rieka (v oboch úsekoch WWI) je vhodná aj pre otvorené lode, ale prúd je rýchly a v početných meandroch číhajú vrbičky a spadané stromy. Biely Váh podobného charakteru býva splavný len zriedka. Do Čierneho Váhu nad priehradou ústia náročnejšie Ipoltica a Svarínka (WWII), zjazdnosť je ale pre zákaz vjazdu do tejto oblasti diskutabilná.

Belú, kráľovnú divokej vody snáď ani netreba predstavovať. Vzniká sútokom Tichého a Kôprovského potoka, prvé 2 km sú náročná WWIV-IV+, úsek leží v pásme TANAPu s najvyšším stupňom ochrany a jazdil sa tajne. Od mája 2014 je to už len akademický problém, pretože potok je po víchrici zapadaný a aktuálne nesplavný. Belá je oficiálne povolená len v období od 20.4. do 30.9. a to od mosta na Podbanskom, rafty až od Kokavského mosta. Reálne splavná je Belá od konca apríla do začiatku júna pri topení snehu a vodu máva aj po väčších dažďoch. Rýchly prúd, časté zmeny smeru, veľké nebezpečenstvo prekážok v koryte a často obmedzené možnosti zastavenia vyžadujú skúsených vodákov. Do Váhu sa vlieva v Liptovskom Hrádku, prejazd mestom je však zakázaný (vďaka štyrom stupňom z lomového kameňa a korytu s rôznym civilizačným bordelom ani nie je príliš o čo stáť).

V krátkom úseku po Liptovskú Maru padajú z prudkých svahov Ďumbiera hneď dva potoky – Jánskou dolinou priteká Štiavnica, o dve doliny ďalej Demänovka. Majú veľký spád (až 18‰), kamenisté úzke riečisko s balvanitými prahmi, obtiažnosť do WWIII a veľkú šancu na prenášanie kmeňov či nízkych lávok. Cestou na Belú ale možno stoja za obhliadku.

O pár kilometrov ďalej oddeľuje Nízke Tatry a Veľkú Fatru rieka Revúca. Splavná je na jar od Liptovskej Revúcej a zaujímavá po Podsuchú, v tomto úseku má obtiažnosť max. WWII+. Začína úzkym kamenistým korytom so značným spádom, neskôr sa rozširuje. V celom úseku hrozia napadané stromy a vrbičky.

Pod železničným mostom v Kraľovanoch zásadne zvyšuje prietok Váhu Orava. Spolu s Dunajcom je jednou z mála riek, kde sa kvôli komerčným splavom upúšťa aspoň minimálny prietok – na Orave sa zveziete cez letné víkendy. Informácie bez problémov podajú telefonicky na dispečingu a je možné sa na púšťaní vody aj dohovoriť. Rieka má 63 splavných kilometrov, je široká a bez záludností; pozor si treba dať jedine na hati v Istebnom, kde sa v pravom ramene tvorí silný valec. Skúsenejšie posádky možno dokážu nájsť cestu, hať sa ale dá aj pomerne jednoducho preniesť. V jarných mesiacoch či po výdatnejších dažďoch sa dá pádlovať aj na jednej zo zdrojníc, Bielej Orave (WW II) a na náročnejšom Studenom potoku (až WW IV). Od Zuberca ale pozdĺž rieky stojí rad MVE, ktoré odvádzajú vodu náhonmi a na splav tohto úseku je tak potrebný naozaj vysoký stav.

Ak pod Párnicou uhneme preč od Oravy, vstúpime do rázovitého kraja Terchovej. Tu tečú ďalšie dve riečky pre skúsenejších – Zázrivka (veľmi pekná WW II s jedným stupňom III a jednou nezjazdnou haťou) a prudká kamenitá Varínka (WW II).

Menej známa ale celoročne splavná riečka Turiec ústi do Váhu v Martine. Je nenáročná (WW I až ZWC) ale v nádhernom prostredí Veľkej Fatry. V hornom toku silno meandruje a môže prekvapiť napadanými stromami; v dolnom úseku od Košťan je rieka regulovaná.

V Žiline poberá Váh dva prítoky prakticky na jednom mieste – sprava ústi Kysuca, rieka bez hatí (na celom toku len dve) ale bohužiaľ aj s malou šancou na dostatok vody (marec-apríl). Horný tok (WWII-) zvládnu len skúsenejší vodáci, od Turzovky je vhodná už naozaj pre všetkých. Ľavostranná Rajčianka (WWI+ -ZW) má rýchly prúd, úzke koryto a na svojom toku 9 hatí.

Z Javorníkov pod Bytčou priteká menší Štiavnický potok (WW I-III, od stredu dediny Štiavnik nebezpečné stupne) a Papradnianka (WWI). Ďalším zaujímavým prítokom je až Vlára (WW II–II+) s pôvodom na Morave a poslednou riekou spojenou s Váhom je Nitrica. V hornej časti (od sútoku s Jaseninou, po obec Liešťany) príjemná rýchla WW II, v úseku pod priehradou turistická riečka WW I – ZW. Splavná je na jar, rýchlo nastúpať vie ale aj po väčších dažďoch.

Pohronie

Jednotkou vodáckej turistiky na Slovensku je jednoznačne Hron s viac než 270 zjazdnými kilometrami. Rovnako ako Váh (Čierny) pramení na svahoch Kráľovej Hole, splavný je od Červenej skaly. Horný úsek po Polomku uspokojí v jarných mesiacoch milovníkov kučeravej vody (za priaznivých vodných stavov sa dá splaviť aj Čierny Hron s množstvom perejok a prahov (WW I+) s nádherným okolím), od Nemeckej je potom Hron celoročne zjazdný aj pre menej skúsené posádky. Bohužiaľ Hron majú v obľube aj elektrárnici a tak v posledných rokoch pribudli na rieke pasce v podobe nebezpečných hatí a náhonov odvádzajúcich vodu z koryta do MVE. Určite nepodceňte prípravu, aktuálne informácie nie je problém získať v početných kempoch a vodáckych požičovniach okolo rieky. Hron je tiež jedinou zo slovenských riek, ku ktorej existuje podrobný knižný sprievodca.

Až po Banskú Bystricu lemuje Hron Nízke Tatry, odkiaľ pritekajú prudké horské bystriny pre WW jazdcov. Vajskovský potok nad Podbrezovou (WW III-IV), momentálne ale dôkladne zasekaný polomom, ktorý vzhľadom na polohu v národnom parku nie je možné odstrániť. Tak snáď po najbližšej veľkej vode… Jaseniansky potok (WW II+) s veľkým spádom; Starohorský potok (WWII+ -III), pekná rýchla voda s početnými kaskádami, občas zablokovaná spadnutými stromami. Po vyústení do Bystrice sa doplavíte až do Hrona. Z Kremnických vrchov priteká v Lutilský potok, zo Štiavnických vrchov Sikenica, v Žarnovici zas z pohoria Vtáčnik potok Kľak – parádne pohúpanie na perejách WW III, veľký spád ale aj nízke lávky, spadané stromy či stupne s vývariskami.

Sever

Najkrajších desať kilometrov Dunajca je u nás. Ak Vám nestačí, môžete začať už v Poľsku (v ceste sú ale dve priehrady), alebo na hraničnom priechode v Lysej. Pár kilometrov v širokej nive a potom zbadáte nezameniteľné Tri Koruny… údolie zmizne a skalné steny padajú až do vody. Plavba nie je vodácky náročná (WW I+), tok je ale svižný a výhľady nádherné. Plavba prielomom končí pri ústí Lesníckeho potoka, môžete ale pokračovať do Poľska, až po ďalšiu priehradu za Novym Szaczom to stále pekne tečie. Prítoky s divokou vodou sú Lipník (až do WW IV) a Rieka (úzky potok WW II-III s množstvom skalných prahov a kaskád).

V Tatrách na sever odteká Poprad – najvyšší úsek je veľmi obtiažny (WW IV-V) a za hranicou NP, čiže zakázaný. Ďalšia časť len pre skúsených (Mengusovce – Kežmarok, WW III) má vodu len v neskorej jari. Kvôli nepríjemným stupňom a kaskádam v regulácii nie je príliš obľúbená. Od Kežmarku klesá obtiažnosť na ZW a ďalších 130 km do sútoku s Dunajcom v Poľsku je príjemnou vodáckou túrou pre otvorené kanoe.

Na severných svahoch Tatier pramení malá perla – divoký horský potok Biela (WW III+/X, spád až do 30‰). Je široký 4-8 metrov a v úzkej tiesňave padá cez niekoľko kaskád a prahov. Jazdí sa zo Ždiaru po MVE v Tatranskej Kotline, pod ktorou nasleduje nezjazdná kaskáda. Vodu tu ovšem chytíte len zriedka. Ak teda cestou na Bialku máte pocit, že vľavo od cesty to poriadne buble, rozhodne neváhajte. Javorinka (WW III) na hranici s Poľskom patrí už do kategórie zakázaných.

A takmer na východe…

Hornád (podrobně na str. 12) a Hnilec, ďalšie rieky spod Kráľovej Hole. Horný Hnilec je jednou z mála bystrín, kde sa voda dá chytiť aj v letnom období. Tečie malebným údolím na rozhraní Slovenského Raja a Rudohoria a nad obcou Stratená vytvára tiesňavu Stratenský kaňon. Široký je len 2-4 metre, vhodný pre kajaky, maximálne pálavu. Počítať treba s vrbičkami a zátarasmi, rýchlym prúdom, vracákmi na jednu loď, obtiažnosťou II-II+ a úchvatným okolím. Tok preruší priehrada Palcmanská Maša, pod priehradou ostáva prudký spád, obtiažnosť i bystrinný charakter, ale vodák sa v tejto časti zvezie len výnimočne. Priehrada je totiž prečerpávačkou a vody Hnilca odvádza do Dobšinského potoka a ním do Slanej (WW II–ZWC) s mnohými nesplavnými haťami. Dobre splavný by ale mal byť úsek Henckovce-Plešivec. V čase chodu elektrárne by malo byť splavných aj 5 km Dobšinského potoka (WW III s niekoľkými stupňami so silným vývarom), v minulom roku ale bola dostavaná MVE Dobšiná III a aktuálnu situáciu na rieke sa mi nepodarilo overiť.

K prítokom Hornádu patrí ešte Torysa; na hornom úseku príjemný potok WW I s viacerými skalnatými lavicami a stupňami, splavný v skorej jari, od Prešova potom pohodová, ale nie príliš zaujímavá turistická rieka.