Polská řeka Rospuda je jednou z mnoha, za kterými se vyplatí vydat se s loděmi na střeše nebo na vleku po klikatých a rozbitých polských silnicích daleko na sever. Jsou-li silnice špatné, je třeba stavět nové, ale tak, aby to neodnášely řeky. Rospuda o tom ví své.
Takmer každoročným cieľom našich hromadnejších vodáckych výprav sa s obľubou stáva sever a severovýchod Poľska. Neviem, čím nám tento kúsok Zeme učaroval. Možno sú to čisté vody v krásnom riedko obývanom prostredí, piesčité brehy čo dná riek, tak trochu severský ráz krajiny, typicky „poľské” oblaky, hríby, dobré kúpanie, pekné táboriská, príjemní a dobrí ľudia, ktorým celkom dobre rozumieme… Radi sa sem vraciame a hľadáme a znovuobjavujeme ďalšie riečky, ktoré sú našimi vodákmi buď ešte nepoznané, alebo už dávno zabudnuté. Niektoré výjavy pripomínajú zábery z vidieka z dávnejšej minulosti – predvojnové či medzivojnové obdobie, sedliacke domy či hospodárske stavby, latkové ploty, voľne sa popásajúci dobytok, deti v červených trenírkach… Pre toto všetko sme zaviedli pojem „Poľský vidiek”. „Poľský vidiek” je pojem, je to fenomén, kvôli ktorému sa oplatí presedieť tých pár hodín v autobuse a trmácať sa poľskými cestami, či skôr necestami a potom si to len plným priehrštím užívať.
Po niekoľkých rokoch, keď sme až na pár výnimiek splavovali len Czarnu Hanczu s Augustowskym kanalom či experimentovali na Krutynii či Pise a sme si povedali, že chcelo by to už aj nejakú zmenu. Začali sme teda na dosť chabej automape Poľska hľadať nejaké ďalšie tenké modré krivoľaké čiarky v domnení, že to bude dobrá voda pod naše člnky. Po krúžení prstom sme ho nakoniec zapichli na Rospudu. Nasledovalo krátke overovanie v kilometrážach a popisoch – chvíľka napätia a už sme náš vodácky autobus mohli otočiť správnym smerom.
O táboriská na Rospude nie je núdza, ako na väčšine poľských riek vodákmi navštevovaných. Väčšinou sú to súkromné pozemky, ktoré si majiteľ večer obehne a vyberie poplatky vcelku symbolické a zanedbateľné. Tomu zodpovedá aj vybavenie. Určite to nie je nič pre vodákov upierajúcich svoj zrak s nemým úžasom na západ a od istého roku ukazujúcich chrbát riekam bývalého východného bloku – chyba. Vždy je tu to, čo bežný a normálny vodák potrebuje. Nájde pokosenú lúčku, nájde tu kadibúdku či latrínku zašitú v lesíku, nájde sud či inú nádobu na odpadky, občas nachystané drevo na oheň, prípadne pitnú vodu. Nikto vám nezabráni založiť si táborák a posedieť okolo neho. Svoju kuchyňu, pokiaľ nie je veľmi sucho, si môžete spestriť hríbikmi a inými nezmyslami, ktoré sa v lese váľajú po zemi. Nie sú zriedkavosťou lesné maliny čo jahody alebo čučoriedky. Toto je tiež „Poľský vidiek”. Toto je to, čo nám na takýchto splavoch postačuje. V mnohých prípadoch majiteľ pozemku pri „vyberaní výpalného” ponúkne možnosť dokúpiť si ráno z jeho hospodárstva čerstvé mlieko, nie však homogenizované, ultravysoko zohriate a neviem ako ešte zbastardené, ale mlieko priamo od vemena, alebo domáce maslo či chlieb, buchty alebo vajíčka… Dá sa u neho doplniť pitná voda. Aj toto je „Poľský vidiek”. A ak chcete vedieť, z toho mlieka sme sa nepo…, ak sa niekto niekedy po…, tak to bolo z našich z domu dovezených špecialít s vysokým obsahom „vitamínov E200 – E300”.
V jazerách a aj v samotnej rieke je čistá voda na kúpanie. Pri ústi rieky do jazier alebo výtoku z nich nemusíte mať obavy, že budete zdolávať či prenášať nejaké genitálne dielo vodohospodárov. Tie sa tu našťastie nenachádzajú, aj keď sa na samotnej riečke asi 2 – 3krát prenáša.
Plavba sa po cca 70 kilometroch končí v Augustove, kde sa končieva aj plavba po Czarnej Hanci. Pri dlhších podujatiach sa dá spojiť so splavmi riek Czarna Hańcza a Kanal Augustowski, Biebrza, Lega – Jegrznia – Ełk a niektorými ich menšími prítokmi.
text a foto: Jano Gazda
