Pohodové jarní splouvání řek v Bosně a Srbsku

Prohlédněte si všechny fotografie k článku…

V nedeľu v polovici apríla tak sedím v aute s kajakom vedľa seba a smerujem do Nového Tekova, odkiaľ odchádzame v zložení Rio, Tomáš, Laco, Joco, Jana, Miky, Ďuro, ja a šofér Ľubo mikrobusom do Bosny. Ráno nás zastihne už v meste Jajce, ktoré v stredoveku bývalo kráľovským mestom. Priamo v centre mesta sa nachádza vodopád na rieke Pliva. Ten sme si samozrejme pozreli, zastavili sa na rannú kávu v miestnej kaviarni, a potom vyrazili na rieku.

V pláne bola rieka Ugar. Cez kopce prechádzame po ceste, ktorá sa postupne zužuje a na vrchole prechádza z asfaltu na šotolinu. Zastavujeme pri poslednom dome a pýtame sa, či s mikrobusom a prívesom prejdeme. Pani na chvíľu zaváha, dvakrát si pohľadom premeriava mikrobus a nakoniec rozhodne, že áno. Veľmi tomu nedôverujeme, ale šofér Ľubo cestu zvláda s prehľadom. Prichádzame k rieke, ktorá má málo vody, ešte skúsime ísť nižšie na nástupné miesto a dúfame, že po ceste naberie vodu z prítokov. Ani na nástupnom mieste však voda nestačí a tak si len prezeráme kaňon a presúvame sa na rieku Vrbas.

Tá má našťastie vody dostatok. Na rozpádlovanie ide o celkom svižnú rieku s tromi miestami WW III-IV, cesta vedie stále popri rieke. Hneď na úvod výletu máme pár kúpačiek a nejakých tých eskimákov. Po splave sa rozhodujeme presunúť na Neretvu, kde je naisto vody dosť. Večer prichádzame do kempu pri jazere Boračko, ktorý je mimo sezóny zatiaľ zatvorený, stany teda rozkladáme vedľa neho.

Ráno sa balíme a smerujeme na začiatok kaňonu Neretvy. Tabule pri ceste varujú pred mínami, dostávame tiež upozornenie na zamínované brehy rieky. Tyrkysová voda, veľké vlny a nádherný kaňon.

Ďalšia v poradí je rieka Prača. Cesta popri rieke je šotolinová a takmer stále vedie tunelmi, vody je tak akurát. Celou cestou ale prší a tak dúfame, že dážď hladinu do rána ešte zdvihne. V prudkom lejaku sa nám nechce stavať stany, ideme radšej ešte na večeru do neďalekej reštaurácie. Počas večere neprší, ale po ceste späť k rieke dážď opäť začína. Stany na lúke pri rieke teda nakoniec predsa staviame za dažďa.

Splavovaný úsek má asi 10 km a nie je ťažký. Začíname pri moste pod obcou Hrenovica. Chvíľu sa smejeme, že po vode to bude rýchlejšie ako po ceste, asi po kilometri na vode ale nachádzame riečku, ktorá priteká z jaskyne. Prezeráme si jaskyňu a uvažujeme, či sa dá ísť hlbšie. Po chvíli prinášame jeden kajak a Joco s Riom sa skúšajú dostať ďalej k miestu odkiaľ rieka vyteká. Nemáme však so sebou čelovky a svetlo z mobilu po pár metroch už nestačí. Kým sa zvyšná časť skupiny snaží kvôli zime založiť oheň na sútoku, Rio ešte splavuje asi najkratšiu rieku vo svojom živote. Pokračujeme v plavbe, trénujeme prejazdy cez prúd a nakoniec končíme nad elektrárňou pri jednom z tunelov.

Takmer všetka voda je z priehrady vedená tunelom do najbližšej obce, kde sa nachádza elektráreň. Medzi haťou a elektrárňou však rieka padá asi o 100 m a tvorí katarakty s veľkými kameňmi. Pre extrémnych kajakárov by to za veľkej vody mohol byť zaujímavý zjazd. My ale máme vody málo a tak si len spravíme pár fotiek z cesty.

Po ceste do Srbska zastavujeme vo Visegrade, večeriame a prezeráme si Andrićgrad. V Srbsku spíme v kempe Viljamovka, ktorý sa nachádza priamo v hruškovom sade. Domáci pán nás núka skvelou hruškovicou z vlastnej pálenice. Niektorým sa ani nechce stavať stany a tak ostávaju spať na gaučoch pod prístreškom. V noci je zima a ráno máme na veciach námrazu.

Potom splavujeme rieku Veliki Rzav – najčistejšiu rieku v Srbsku. Pred splavom ešte Tomáš skáče do rieky zo skaly na nástupnom mieste. Rieka má vody skôr menej a nie je náročná, má len dve ťažšie pereje. Najťažšia Orlovača dosahuje obtiažnosť WW III, ale splavenie nádherného kaňonu stojí aj za šúchanie kajaku po kameňoch. Celý úsek má asi 20 km, posledných pár je už vodácky nezaujímavých. Voda takmer netečie a skupina sa rozpadá podľa toho, kto ako rýchlo pádluje.

S Tomášom prichádzame k autu ako prví. Šofér Ľubo sa priznáva, že mal adrenalínovejšiu cestu ako my po vode. Dostal sa na strmé miesto na nespevnenej ceste, odkiaľ sa s naloženým mikrobusom s prívesom nevedel pohnúť ďalej a vrátiť sa späť už tiež nešlo. Mal ale šťastie, pomohol mu traktorista, ktorý išiel okolo. Ten sa celkom čudoval, čo robí mikrobus na ceste, ktorú používa len on s traktorom.

Posledný deň splavujeme Ibar. Začíname v mestečku Ušće a splavujeme asi 10 km úsek. Na rozdiel od Velikeho Rzavu má Ibar vody dosť, je tu niekoľko pekných miest s obtiažnosťou až WW IV. Úsek so slalomovou traťou a lodenicou si niektorí z nás dávajú dvakrát. Užívame si veľké vlny, opäť trénujeme prejazdy. Poobede sa ešte ideme pozrieť na rieku Studenica, má ísť o rieku obtiažnosti WW IV v kaňone, z cesty ju však nakoniec vôbec nevidieť.

Cestou späť na Slovensko si aspoň z auta prezeráme Belehrad, domov prichádzame v sobotu skoro ráno.