Belá

Živá slobodná rieka

Rieka Belá je jediná divočiaca rieka alpského typu na Slovensku. V celej svojej dĺžke od miesta vzniku až po vliatie do rieky Váh v Liptovskom Hrádku je regulovaná len minimálne. Najbližšiu podobnú rieku možno nájsť až pri cestách do Talianska pod diaľničnými mostami a je to rieka Tagliamento. V Albánsku je to rieka Vjosa, kde albánska vláda po desiatich rokoch aktivít na ochranu prírody ide schváliť Národný park divokej rieky Vjosa. Divoký meandrovitý charakter nižšej technickej náročnosti má na Slovensku aj rieka Turiec, ktorá je regulovaná na svojom splavnom toku až pri príchode do mesta Martin.

V Belej a na jej brehoch žijú živočíchy, ktoré sú naviazané na pravidelné sezónne výkyvy hladiny rieky, na miesta s rýchlym aj pomalým prietokom alebo až stojaté vody – mŕtve ramená, ktoré vzniknú po opadnutí rozvodnenej rieky, a tiež na nové odkryté brehy, ktoré strháva rozvodnená Belá. Rieka Belá je iná v každom ročnom období. Mení sa každým rokom a ako aj život v nej a jej okolí, rieka Belá je samostatným komplexným živým organizmom.

Je úžasne pozorovať celoročné premeny rieky Belá z jej brehov ako aj z jej hladiny. Rieka Belá po brehoch je ľahko prístupná z autokempu Vavrišovo, obce Pribylina, Liptovská Kokava a parkoviska Podbanské.

Splavnosť

Belá je od jari 2022 splavná po celom svojom toku v dĺžke 23,5 km, pričom prekoná 350 výškových metrov. To rozhodne nie je málo a prejavuje sa to na dynamike toku, málo početných oddychových pasážach. Vrch rieky je technicky náročnejší, neskôr pritekajú Kamenistý potok, Račkový potok či iné a spodná časť je tak vodnatejšia. Obtiažnosť je závislá od stavu vody. V horných úsekoch sa pohybuje medzi WW III–IV-, od Kamenistého potoka je to do WW II+.

Na mnohých miestach sa rieka rozdeľuje, pričom sa ideálna trajektória mení. Pred sezónou a po veľkých dažďoch sa musí vždy načítať nanovo. Pri spodnej hranici 60 cm na vodočte v Podbanskom sa jazdiť dá, ale už sa častejšie šutruje. Ideálne je 80-90 cm, čo sa deje pravidelne vtedy, keď v máji prestane mrznúť vo vyšších nadmorských výškach pohorí Západné Tatry, Liptovské Kopy a Vysoké Tatry. 

V okolí je za vhodných vodných stavov možné splaviť Prielom Hornádu (NP Slovenský Raj), Dunajec (NP Pieniny), Bialku v Poľsku, Čierny a Biely Váh, Oravu, horný Hron, úsek Váhu pri Strečne, či využiť zrekonštruovaný vodnoslalomársky kanál v Liptovskom Mikuláši.

Packrafting

My jazdíme najmä na packraftoch Robfin. Okrem obratnosti a stability majú na Belej častokrát výhodu rýchleho a bezproblémového výstupu, keď sa za zatáčkou objaví padnutý strom. Oproti pevným kajakom so šprickou je packrafter von z lode i späť v lodi za zlomok času, pritom si užije individuálny pocit vzrušenia v perejách. Nevadia ani občasné prenášky, lebo packraft váži cca 6 kg. Pri raftingu sa individuálne vzrušenie deje obmedzene a nafukovacie dvojky musia byť pomerne dobre zohrané, inak nastane problém. Radi sa družíme aj s kajakármi na plasťákoch. Viacmiestne plavidlá môžu nastúpiť až na Kokavskom moste a to už majú kajakári a packrafteri za sebou výživných 3 až 5 kilometrov bystrej tatranskej vody.

Splav riek takejto obtiažnosti prináša okrem radosti aj riziká. Vie byť fyzicky náročný a nie je pre každého. Voda je chladná a jej teplota je v jarných mesiacoch 5-7 °C. Skupina by mala byť organizovaná, sprievodcovia i účastníci skúsení, mali by byť dohodnuté zvukové i vizuálne signály. Spadnuté smreky tvoria častokrát pascu. Na Belej sa stalo viacero smrteľných nehôd, ktorým sa dalo predísť, ak by sa dodržiavali horeuvedené zásady.

Splav rieky je nádherný, je to možnosť zažiť, ako vyzeraly európske rieky, predovšetkým ich horné časti pred zregulovaním brehov. V čase najväčších prietokov sú potrebné skúsenosti a zvýšená opatrnosť. Na Belej sa dá veľa naučiť, no rieka vie byť aj nebezpečná. Prechádza štrkovým podložím, prirodzene meandruje. V rieke Belá nie sú nebezpečné kamenné sifóny ako poznáme z riek v Alpách. No po výdatných dažďoch môže meniť svoje koryto, pričom so sebou berie mohutné smreky, ktoré tak tvoria drevené sifóny vo vodnom toku.

Lesmír

To, že rieka Belá tečie slobodne a nespútane svojimi brehmi, má nesmierny význam pre zachovanie pôvodnej flóry a fauny v rieke a v jej okolí. Belá je posledný relikt zachovaného pôvodného prírodného prostredia, typického pre horské rieky a horné časti riek na Slovensku, ktoré sú dnes už zregulované pevnými brehmi.

Keď som pred vyše 30-timi rokmi začal chodiť na splavy riek s vodákmi z lodenice Jeséniovej lekárskej fakulty v Martine, Belá bola pre mňa pojem. Méta, ktorú si mohli dovoliť splaviť iba najlepší kajakári. Jazdilo sa na laminátoch, plastové či nafukovacie lode boli blízka budúcnosť.

Martin „Fševed“ Žilka

Belá je živý skanzen. Stretli sme tu medveďa, videli orla, veľa života je v samotnej rieke. Málokto ju pozná lepšie, ako ekológ a dokumentarista Erik Baláž, ktorý pri nej žije. Pred rokmi sme ho na Belej posadili do packraftu a spolu s partiou sme ju splavili. Dozvedeli sme sa množstvo zaujímavých súvislostí, ktoré bežný človek nevidí.

Erik spolu s ďalšími ľuďmi vytvorili úžasnú aplikáciu Lesmír, smart guide po prírode. Práve jeden z fyzicky a časovo nenáročných chodníkov vedie popri Belej pri Vavrišove. Navštívil som ho spolu s deťmi a nedávno sme ho prešli aj spolu s packraftermi. Každému, kto má záujem o spoznanie prírodných procesov odporúčam túto appku na AppStore, GooglePlay alebo priamo na www.lesmir.sk.

Ľudia a príroda patria k sebe, len sa ľudia musia učiť s prírodou súznieť. Belá nie je nedotknutá. Existuje tu sporná malá vodná elektráreň, pár vodných prahov i na krátkom úseku spevnené brehy kvôli túžbe ľudí stavať obydlia pri jej rozvodňujúcich sa brehoch. Je potrebné nechať prírode priestor na prírodné procesy, aby sa z nich mohli ľudia učiť. Stáva sa však aj to, že k tragédii dôjde z titulu nezasahovania do prírody a neodstránenia padnutých stromov v rieke. Z chýb sa musíme poučiť, prírodu chrániť a ľudí vzdelávať. Či už sú to vodáci, ochranári, lesníci, deti alebo iní.