Už nejaký čas sa v oddieli sporadicky a v dobrom spomína Bečvárka a tak niet divu, že Vlastík po nej zatúžil. Kým zdolával toky na dllllhočiznom Gyramaxe, predseda mu mu účasť z bezpečnostných dôvodov zakázal, keď ale presedlal na novú Pyraňku, ceste na Bečvárku už nič nebránilo.
Logistiku sa nám darí riešiť až na druhý pokus – najskôr sa nepochopíme s Jirkom, následkom čoho máme na štarte jedno auto navyše a na moste „V Podsmrckém“ jedno auto chýba. Pri opravnom pokuse zas Martin predpokladá, že zaparkujem a presadnem k nemu a ja očakávam, že zaparkuje a presadne on… Konečne zvládame správny počet áut na správnych miestach a ako jedni z prvých sa vrháme do bečvárskeho pralesa.
Povinný skok absolvoval za skupinu Martin, ostatným sa nechcelo máčať.
Večer pred barákom neveriacky čumím do kufra golfíka, kde sa vedľa môjho hydrovaku na mňa cerí aj ten Martinov… tak neviem, posielať pražské hydro oprať do Bratislavy sa mi zdá trošku kontraproduktívne.
Ešte neskôr si pri telke matlám na ruky fenistil v nádeji, že zmierni pálenie bečvárskych koprív a vtedy mi to docvakne. Trinástka. Trinástka v podobe štartového čísla, ktoré som na začiatku ukoristila – tá môže za moju a Vlastíkovu rozplavbu, problémy s logistikou a blúdením, plnú kartu vo foťáku, zatvorenú cukráreň i za to zabudnuté hydro, ktoré teraz bohvie ako budeme transportovať späť do Prahy… A potichúčky sa chechcem pri spomienke, ako nám do dnes zase raz krásne vyšlo.
P.S.: Týmto písomne potvrdzujem organizátorom, že som na akciu dorazila naozaj spoza hraníc. V ďalších ročníkoch teda môžu regulérne a po pravde vydávať jesenné „Splutí Bečvárky“ za akciu s medzinárodnou účasťou, prípadne priamo za akciu nadnárodného významu a tým sa zaradiť po bok legiend ako sú Hamerák či Čerťáky…
