Jana Šimonová

Riečna sieť na Slovensku má takmer 50 000 kilometrov. Máme mierne turistické rieky v údoliach a nížinách, veľké vodné plochy pre morských pádlistov a trochu divokej vody (väčšinou do WWII-III, tažších úsekov je minimum). Sme závislí od prírodnej vody, miest zámerne dotovaných pre vodákov takmer niet.

Od pondelka prší a leje a predpovede naznačujú, že by sme si po mesiaci od návratu z Bosny konečne mohli zapádlovať na peknej vode. V polovici týždňa sa zdá, že do víkendu bude všetka voda preč, a tak len hypnotizujeme vodočty a tichúčko dúfame, že snáď…

Nechýbalo veľa a začiatok by som nestihla. Po dobrodružnej večernej ceste preloženej policajtami, hustou hmlou a v nej srnkou tesne pred autom som dorazila do chalúpky kúsok od Doubravy až okolo pol jedenástej a vpadla do bežiacej zábavy. Ochutnávka domáceho piva a klábosenie sa natiahli dlho po polnoci (nevideli sme sa predsa celú zimu, nie?) a tak nečudo, že som ranné vstávanie úplne nezvládla.

Keď pre predsedove rodinné povinnosti a Pavlovo chromé rameno odpadol pravidelný václavský splav Tábor – Bechyně, zdalo sa, že túto jeseň vynechám tradičné liečenie sa z dehydratácie a vyčerpania. Keby…

Keď sa v marci dovalila jar s prvými fakt teplými dňami, spolu s vodou v potokoch začal stúpať aj počet mailov s ponukami na víkendové pádlovanie. Prišla som o Štiavnik, pretože keď z Trenčína prišlo avízo, bola som už sľúbená na Stvořidla. Keď ale ďalší víkend prišla pozvánka na Nitricu, už som nezaváhala – aj keď Nitricu som si splavila už na Vianoce 2010.

Už nejaký čas sa v oddieli sporadicky a v dobrom spomína Bečvárka a tak niet divu, že Vlastík po nej zatúžil. Kým zdolával toky na dllllhočiznom Gyramaxe, predseda mu mu účasť z bezpečnostných dôvodov zakázal, keď ale presedlal na novú Pyraňku, ceste na Bečvárku už nič nebránilo.

Presne na Štedrý deň dostávam nečakaný darček – prichádza SMS-ka, že tečie Nitrica a ak mám záujem, ráno vyrážame… a tak celý večer zhovievavo sledujem rodinnú pohodu pod stromčekom a teším sa na svoje zajtrajšie Vianoce.

Je to pár dní, čo som sa pousmiala nad krátkou diskusiou na Hydrowebe či je Vavřinecký potok WW II alebo III. Po sobote ovšem komukoľvek odprisahám, že za istých okolností sa Vavřinečák vyšplhá k obtiažnosti X…

„Modrá je dobrá“ tvrdí náš kamarát a predseda Hajnej. My traja (teda Víťa, Pavel a ja) ovšem vieme svoje: modrá možno je dobrá, ale Černá…Černá, tá je skvelá. V utorok dopoludnia prišiel mail: sú povodne, treba ísť na vodu. Už-už som držala prstíky nad klávesnicou a smutne odpisovala, že v lete a v týždni to pri mojom zamestnaní proste nejde, keď sa ten chrobák v hlave nespokojne zavrtel a tichúčko nadhodil: „A prečo nie?“ A ajhľa, stačilo trošku organizačného zmyslu, trošku konšpirácie a trošku drzosti a voľný deň bol zrazu na svete…

Po dlhočiznej zime sa konečne opatrne začala hlásiť jar a televízne rosničky, balkónové teplomery i čísla na hydrologických mapách sa zatvárili optimisticky. Bolo načase, pretože vodácky absťák už dosiahol priam obludných rozmerov – takže keď nám predseda naplánoval vodu len na druhý deň víkendu, začali sme s Vlastíkom po Skype zbesilo vymýšľať program aj na sobotu.